lekarznalec.sk

TRESTNÉ PRÁVO A POSTUP NON LEGE ARTIS V MEDICÍNE

MUDr. Norbert Moravanský, PhD.
naspäť

TRESTNÉ PRÁVO A POSTUP NON LEGE ARTIS V MEDICÍNE

JUDr. Lucia Laciaková
Ústav verejného práva; Fakulta práva, Paneurópska vysoká škola v Bratislave
forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz, s.r.o.

 

MUDr. Norbert Moravanský, PhD.
Ústav súdneho lekárstva LF UK v Bratislave
forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz, s.r.o.

 

Aktuálne otázky trestného práva v teórii a praxi
Akadémia policajného zboru v Bratislave
Katedra trestného práva
19.03.2015 
 

Anotácia: V predkladanom príspevku sa zaoberáme pozíciou trestného práva ako prostriedku ochrany významných spoločenských vzťahov ultima ratio, pričom poukazujeme na prelomenie tejto zásady v medicínsko-právnych sporoch. Jadrom príspevku je vymedzenie postupu non lege artis v medicíne a s tým súvisiace vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti resp. konkrétneho zdravotníckeho pracovníka. V závere príspevku poukazujeme na typické príklady postupu non lege artis v medicíne.

Kľúčové slová: Trestné právo, postup non lege artis, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, zdravotnícky pracovník

Annotation: In the presented article we deal with the specific role of the criminal law as a means of ultima ratio protection of important social relations, in particular with reference to the fact of overcoming of the mentioned role of the criminal law in the medico-legal disputes. The core of the presented article is to determine the non lege artis practice in medicine, and the constitution of an offence of the health care provider or the particular health care worker. In the end of the presented article we point out the typical examples of non lege artis practice in medicine. 

Keywords: Criminal law, non lege artis practice, healt care provider, health care worker

Trestné právo a medicína

Trestné právo je jedným z odvetví verejného práva, ktoré chráni práva a oprávnené záujmy fyzických a právnických osôb, záujmy spoločnosti a ústavné zriadenie Slovenskej republiky pred trestnými činmi taxatívne uvedenými v trestnoprávnych normách tým, že určuje čo je trestný čin, stanovuje podmienky trestnej zodpovednosti i beztrestnosti, druhy sankcií, spôsob ich ukladania a výkonu, upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, práva a povinnosti obvineného, ako aj ďalších osôb zúčastnených na konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. [1] Z uvedenej definície je možné odvodiť základný účel trestného práva, ktorým je ochrana významných spoločenských vzťahov pred protiprávnym konaním. V tejto súvislosti je obzvlášť podstatné zvýrazniť tú skutočnosť, že trestné právo sa vo všeobecnosti považuje za prostriedok ,,ultima ratio“, ktorý nastupuje za účelom ochrany významných spoločenských vzťahov z pozície posledného možného a rozumovo akceptovateľného prostriedku až vtedy, keď prostriedky ochrany ostatných právnych odvetví už nestačia resp. zlyhali. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ale aj forenzná prax v oblasti zdravotníctva však poukazuje na prudký nárast medicínsko-právnych káuz, najmä z pohľadu trestného práva. Je teda možné konštatovať, že následkom uvedeného fenoménu je prelomenie vyššie uvedenej zásady, že ochrana spoločenských vzťahov prostriedkami trestného práva, v oblasti medicíny, je prostriedkom ,,ultima ratio“. Práve naopak, trestné právo sa stáva čoraz bežnejším nástrojom vedenia sporu medzi pacientmi, ktorí sa cítia byť dotknutí na svojich právach či právom chránených záujmoch zo strany poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

Ak sa ktokoľvek domnieva, že bol pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poškodený, má v zásade nasledovné možnosti:

1.      žiadať o nápravu u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako ,,zákon o zdravotnej starostlivosti“),

2.      podať podnet na preskúmanie zdravotnej starostlivosti na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej ako ,,ÚDZS“) v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) zákona o zdravotnej starostlivosti,

3.      podať trestné oznámenie,

4.      iniciovať občiansko-právne konanie.[2]

V súčasnosti sme svedkami toho, že v rámci taktiky vedenia medicínsko-právnych sporov sú najčastejšími úkonmi -žiadosť u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, podnet na ÚDZS a trestné oznámenie. Prvé dva úkony pritom nemusia byť uskutočnené v každom prípade, avšak v drvivej väčšine prípadov dochádza k podaniu trestného oznámenia. Spôsob, akým si poškodení vyberajú jednotlivé nástroje vedenia sporu a ich postupnosť jednoznačne dokazuje nami proklamovaný posun trestného práva z roviny prostriedku vedenia sporu ,,ultima ratio“ do roviny spravidla obligatórnych prvotných úkonov v prípade medicínsko-právnych sporov.

Súbežne či v krátkej nadväznosti s podaním trestného oznámenia sa obvykle iniciuje aj občianskoprávne konanie, čo má okrem iného jednoznačnú ekonomickú racionalitu. Predmetom trestného oznámenia býva formulácia, že konkrétny či neznámy zdravotnícky pracovník spôsobil poškodenému ujmu na zdraví, resp. smrť (v takom prípade ide o trestné oznámenie rodinných príslušníkov). Trestné oznámenie uvedeného charakteru nie je možné z pohľadu orgánov činných v trestnom konaní vybaviť podľa § 197 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej ako ,,Trestný poriadok“), čo vedie následne k začatiu trestného stíhania. Oznamovateľ má v trestnom konaní postavenie poškodeného, so všetkými k tomu prislúchajúcimi právami a povinnosťami. Pričom v tomto bode podotýkame, že z hľadiska vedenia medicínsko-právnych sporov má najväčší význam právo poškodeného robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, právo predkladať dôkazy a právo nazerať do spisu. Právo nazerať do spisu je podstatné aj z toho dôvodu, že súčasťou vyšetrovacieho spisu býva spravidla, v prípade trestného oznámenia týkajúceho sa poskytovateľa zdravotnej starostlivosti alebo konkrétneho zdravotníckeho pracovníka, znalecký posudok. S jeho obsahom sa poškodený môže oboznámiť práve v rámci nazerania do spisu a získať tak informácie následne použiteľné aj v rámci občianskoprávneho konania.[3] Znalecký posudok  vypracuje pre orgány činné v trestnom konaní resp. súd, príslušný znalec, znalecká organizácia alebo znalecký ústav, v zmysle zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Nie je však vylúčené, aby si svoj znalecký posudok dala vypracovať aj niektorá z procesných strán, t.j. poškodený, obvinený alebo zúčastnená osoba.

Zdravie ako predmet ochrany trestného práva

Zdravie predstavuje hodnotu, ktorá je právnym poriadkom mimoriadne komplexne chránená, vrátane ochrany prostredníctvom trestného práva. Zdravie je chránené absolútne, t.j. erga omnes voči každému protiprávnemu zásahu či útoku. Pričom hodnotu ľudského zdravia ako statku chráneného prostredníctvom trestného práva možno odvodiť priamo zo systematiky Trestného zákona, kde sú trestné činy proti životu a zdraviu zaradené do prvej hlavy osobitnej časti, t.j. ľudský život a zdravie majú v hierarchii záujmov chránených prostredníctvom trestného práva najvyššie postavenie. Považujeme za nevyhnutné dodať, že ide o veľmi výraznú zmenu, ktorú priniesol nový Trestný zákon v roku 2005, t.j. zákon č. 300/2005 Z. z. (ďalej ako ,,Trestný zákon“), pretože dovtedy platný Trestný zákon č. 140/1961 Zb. zaraďoval trestné činy proti životu a zdraviu až do siedmej hlavy osobitnej časti.

Uvedenú právnu ochranu zdravia je možné vyvodiť predovšetkým z tej skutočnosti, že každý zdravotný výkon zasahuje do telesnej integrity jednotlivca. Z hľadiska trestnoprávneho možno celkom oprávnene tvrdiť, že niektoré zdravotné výkony možno z hľadiska následku charakterizovať ako ujmu na zdraví, ublíženie na zdraví, či dokonca ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť v zmysle legálnej definície týchto pojmov podľa § 123 Trestného zákona.

Ujma na zdraví v zmysle § 123 ods. 1 Trestného zákona je definovaná ako akékoľvek poškodenie zdravia iného, pričom kvalitatívne ide o menej závažnú ujmu ako ublíženie na zdraví. Pôjde teda o poškodenie zdravia iného, počas ktorého bol iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života, pričom vylúčeným nie je ani prípad, že k sťaženiu obvyklého spôsobu života vôbec nedôjde. Musí však ísť o poškodenie zdravia preukázateľné, spravidla so stopami na tele poškodeného. Zákon lekárske vyšetrenie, ošetrenie ani liečenie za účelom naplnenia tohto pojmu nevyžaduje. V praxi sa najčastejšie stretávame s ujmou na zdraví v prípade menej intenzívnych úderov, nárazov, škrabancov, odrenín, pomliaždenín a podobne.

Ublížením na zdraví v zmysle ods. 2 sa považuje také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. Za ublíženie na zdraví v zmysle uvedeného možno považovať taký stav (ochorenie, poranenie), ktorý porušením normálnych telesných alebo duševných funkcii sťažuje výkon obvyklej činnosti alebo má iný vplyv na obvyklý spôsob života poškodeného a ktorý si vyžaduje lekárske ošetrenie aj keď nezanecháva trvalé následky. Pod tento pojem sa subsumuje aj taký stav, kedy choroba, ktorú poškodený už mal, sa zhoršila a príznakov, čo do množstva a do intenzity pribudlo. Pracovná neschopnosť je v tejto súvislosti kľúčovým kritériom pre posudzovanie ublíženia na zdraví, nie je však kritériom jediným ani rozhodujúcim. Pri posudzovaní uvedeného pojmu ublíženia na zdraví majú význam hlavne také skutočnosti ako: povaha poruchy zdravia, ako bola spôsobená, akými príznakmi sa prejavuje, ktorý orgán a ktorá funkcia bola narušená, bolestivosť zranenia a jeho intenzita, či a aké lekárske ošetrenie si vyžaduje a či a do akej miery porucha narušila obvyklý spôsob života poškodeného, vrátane jeho vyradenia z pracovného procesu. Posudzovanie každého prípadu je individuálne a malo by spĺňať podmienku komplexnosti. Nemožno jednoznačne stanoviť určitú minimálnu dobu, po ktorú musí porucha zdravia (narušenie obvyklého spôsobu života, bolestivosť poranenia, pracovná neschopnosť a pod.) trvať, aby poruchu zdravia bolo možné už považovať za ublíženie na zdraví. Musí však ísť o takú poruchu zdravia, ktorá sťažuje postihnutému obvyklý spôsob života alebo výkon obvyklej činnosti alebo má iný vplyv na obvyklý spôsob života postihnutého a to nielen po krátku, prechodnú dobu. [4]

Za ublíženie na zdraví sa považuje porucha zdravia poškodeného, ktorá mu sťažuje obvyklý spôsob života alebo výkon obvyklej činnosti po dobu okolo 7 dní. Súdy sa mechanicky neobmedzujú iba na kritérium dĺžky pracovnej neschopnosti alebo iba doby trvania poruchy ale vychádzajú zo zhodnotenia všetkých okolností menovaných vyššie.[5]

Postup non lege artis v medicíne

Pri vyvodzovaní trestnoprávnej zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti resp. konkrétneho zdravotnícke pracovníka sa skúmajú nasledovné podmienky: či bolo konanie zdravotníckeho pracovníka protiprávne, t.j. non lege artis; zavinenie, či už úmyselné alebo nedbanlivostné; vznik škody na zdraví; škoda na zdraví musí dosahovať v zmysle vyššie uvedeného výkladu väčšiu intenzitu; a kauzálny nexus medzi konaním lekára a vznikom škody.[6] Všeobecne pri posudzovaní trestnej zodpovednosti za nedbanlivostné trestné činy majú mimoriadny význam tri základné otázky:

Došlo pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti k odbornej chybe v konkrétnom medicínskom postupe, ktorú je možné kvalifikovať ako porušenie procesných povinností lekára či iného zdravotníckeho pracovníka- t.j. k zdravotnej starostlivosti poskytnutej non lege artis?
Je toto porušenie procesnej povinnosti v príčinnej súvislosti s následkom, ktorý nastal, t.j. ujmou na zdraví, ublížením na zdraví či úmrtím pacienta?
Je preukázané zavinenie páchateľa aspoň z nedbanlivosti?[7]

Trestná zodpovednosť zdravotníckych pracovníkov býva obvykle vyvodzovaná za nedbanlivostné trestné činy proti životu a zdraviu, avšak ani úmyselné spáchanie trestného činu zdravotníckym pracovníkom nie je absolútne vylúčené. Takým príkladom je trestný čin neposkytnutia pomoci v zmysle § 177 ods. 2 Trestného zákona v zmysle ktorého: ,,Kto osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky ťažkej ujmy na zdraví, neposkytne potrebnú pomoc, hoci je podľa povahy svojho zamestnania povinný takú pomoc poskytnúť, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“, ktorý je možné spáchať úmyselne aj z nedbanlivosti.

Na účely vymedzenia pojmu - postup non lege artis považujeme a priori za podstatné zadefinovať pojem - postup lege artis, nakoľko ide o pojmy, ktoré spolu úzko súvisia, a ktoré sa navzájom vylučujú. Postup ,,lege artis“ je spôsob liečenia, prevencia a diagnostika, ktorá je v súlade s najvyšším stupňom vedeckého poznania a praxe, doslova to v preklade znamená ,,zákonným spôsobom“, nejde však o žiadny zákon, ktorý by určoval aký má byť postup pri liečbe, pretože v našich podmienkach je aplikácia najlepšieho možného postupu ohraničená ekonomickými možnosťami konkrétneho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. V staršej odbornej literatúre nájdeme aj pojem ,,vitium artis“, ktorý sa používal na označenie nesprávneho postupu v dôsledku nedostatku zručností, kedy v dôsledku uvedeného nedostatku zručností lekára došlo i napriek správnemu odbornému postupu k poškodeniu zdravia pacienta.[8] Je možné dospieť k záveru, že postup ,,vitium artis“ predstavuje akýsi medzistupeň medzi postupom ,,lege artis“ a postupom ,,non lege artis“. Súdna prax však tento pojem neprevzala. V tomto bode podotýkame, že postup non lege artis, ktorého následkom je poškodenie zdravia alebo smrť pacienta, je predpokladom trestnej zodpovednosti zdravotníckeho pracovníka. Stotožňujeme sa s názorom, že postup non lege artis z pohľadu vyvodzovania následnej trestnej zodpovednosti spočíva predovšetkým v omisívnom konaní zdravotníckeho pracovníka, t.j. v opomenutí nejakého konania resp. dôležitej povinnosti vyplývajúcej mu z jeho zamestnania. 

V tejto súvislosti dodávame, že pri všetkých trestných činov, spáchaných zdravotníckymi pracovníkmi, neberúc ohľad na objektívnu stránku a zavinenie, bude aplikovaný osobitný kvalifikačný pojem, konkrétne ustanovenie § 138 písm. h) Trestného zákona, t.j. závažnejší spôsob konania. Uvedené ustanovenie stanovuje, že: ,,Závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona.“ V prípade zdravotníckych pracovníkov pôjde o kumuláciu porušenia dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania ako zdravotníckeho pracovníka a povinnosti vyplývajúcej zo zákona (ktorou sa má na mysli predovšetkým § 80 ods. 1 písm. a) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, v zmysle ktorého: ,,Zdravotnícky pracovník je povinný poskytovať bez meškania prvú pomoc každej osobe, ak by bez takejto pomoci bol ohrozený jej život alebo bolo ohrozené jej zdravie, a ak je to nevyhnutné, zabezpečiť podľa potreby ďalšiu odbornú zdravotnú starostlivosť.“). Porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo zamestnania alebo uloženej mu podľa zákona sa má na mysli porušenie takej povinnosti, ktorá má za danej situácie spravidla za následok nebezpečenstvo pre ľudský život alebo zdravie, resp. kde porušením uvedenej povinnosti môže jednoducho dôjsť k takému následku.[9] Pritom môže ísť aj o porušenie povinnosti uloženej iným všeobecne záväzným právnym predpisom než je zákon, konkrétne príkazom vydaným na základe zákona. Vždy však musí ísť o povinnosť dôležitú. Súčasne musí byť daný aj kauzálny nexus medzi porušením tejto povinnosti a následkom. Je logické, že medzi lekármi nájdeme skupiny, ktoré sú vystavené väčšej hrozbe a menej ohrozené skupiny, vychádzajúc predovšetkým z ich špecializácie. Najohrozenejšími lekármi podľa špecializácie budú chirurgovia, ortopédi, pôrodníci, ale aj záchranári, všeobecní lekári atď., teda napríklad aj všetci tí, ktorých činnosť sa bezprostredne dotýka vitálnych funkcií, celkového manažmentu pacienta s príznakmi poruchy zdravia alebo tí, ktorí uskutočňujú viac či menej invazívne zákroky rôzneho druhu.

Známy český právnik Tomáš Holčapek diferencuje poňatie určitého postupu ako lege artis v užšom zmysle, kam zaraďuje chybu v diagnóze, chybu vo voľbe liečebnej procedúry a technickú chybu pri uskutočnení určitého zákroku (medicínsko-technické hľadisko) a postup lege artis v širšom zmysle, kam zaraďuje rôzne pochybenia z oblasti organizácie, komunikácie a poskytovania informácií jednak voči pacientovi, a jednak medzi jednotlivými zdravotníckymi pracovníkmi navzájom.[10]

Typické príklady postupu non lege artis sú nasledovné:

1.     neposkytnutie prvej pomoci,

2.     nedostatočné zabezpečenie ďalšej odbornej zdravotnej starostlivosti,

3.     nedostatok odborných znalostí,

4.     hrubý diagnostický omyl,

5.     chyba pri zákroku,

6.     nesprávne podanie liekov,

7.     nedostatočný dozor,

8.     absolútne chýbajúce resp. neúplné poučenie pacienta pred udelením informovaného súhlasu alebo negatívneho reverzu.[11]

Z praktického hľadiska býva častým javom postupu non lege artis aj nevyčerpanie rozsahu a možností dostupných diagnostických prostriedkov. Chybná stratifikácia pacienta s konkrétnou poruchou zdravia oproti iným pacientom v konkrétnej časovej súvislosti, ale aj nedostatočný aktívny monitoring pacienta, tzv. proces náležitej observácie pacienta s možným vývojom poruchy zdravia.

 

Resumé

            Cieľom nášho príspevku bolo poukázať na skutočnosť, že prudký  nárast medicínsko-právnych káuz spôsobil prelomenie všeobecnej trestnoprávnej zásady, v zmysle ktorej sa trestné právo považuje za prostriedok ochrany významných spoločenských vzťahov ultima ratio. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti ako aj forenzná prax v oblasti medicíny a zdravotníctva túto skutočnosť potvrdzujú. V tomto kontexte príspevok poukazuje na podmienky vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti resp. konkrétneho zdravotníckeho pracovníka za postup non lege artis v medicíne, t.j. postup ktorého následkom je poškodenie zdravia alebo smrť pacienta. V závere príspevku poukazujeme na  typické príklady postupu non lege artis v medicíne.

Zoznam bibliografických odkazov

[1] IVOR,J. et al.,2006.Trestné právo hmotné- všeobecná časť. Bratislava : IURA EDITION.s.20.

[2] KOVÁČ,P.,2011.Trestné právo, informovaný súhlas a reálny život. In: Informovaný súhlas a inštitút predchádzajúceho priania- Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Bratislava: Euro kódex.s.93.

[3]Tamtiež,s.93-95.

[4] R II/1965

[5] R 16/1986

[6] DOGOŠI,M.,2008. Soudní lékařství. Bratislava: Eurokódex. s.138.

[7] ŠTREJTOVÁ,Katarína.,2013.Pojem ,,lege artis“ a trestní odpovědnost v medicíně.In : Trestněprávní revue. Roč.12,č.6,Praha: C.H.Beck.s.135-160.

[8] CÍSAŘOVÁ,D.,SOVOVÁ,O.,2004.Trestní právo a zdravotníctví.2.vyd.Praha:Orac,s.18-21.

[9] R 11/1964.

[10] HOLČAPEK,T.,2011.Dokazování v medicínskoprávních sporech. Praha: Wolters Kluwer,s.95.

[11] ŠUSTEK,P., HOLČAPEK,T.,2007.Informovaný souhlas. Praha :ASPI.